Manchester. Postrehy o futbale a všeličom inom.

Zaujal ma článok z 22 augusta o tom ako si FNM bude vyberať privatizačného poradcu na predaj 17 autobusových spoločností.

Ako privatizácia prebieha v okolitých krajinách?

Zoberme si Poľsko – aukcia a transparentný tender je tam samozrejmosťou už pár rokov (www.msp.gov.pl).

Napríklad, keď už hovoríme o autobusových spoločnostiach a transparentnosti takto je to s detailami v Poľsku, kde je okrem iných tendrov, vyhlásený aj tender na 85% podiel v miestnej autobusovej firme.

Dňa 19 augusta 2011, ministerstvo privatizácie v Poľsku vyhlásilo privatizáciu podniku PKS Dzierzoniow SA (http://pks.dzierzoniow.pl/). Štát chce cez aukčný proces predať 263,500 akcií za PLN 2,898,500, čo je okolo 692,788 EUR a táto suma tvorí počiatočnú cenu od ktorej záujemcovia začnú o danný podnik súťažiť. Záujemcovia majú čas do 8.septembra podať prihlášku do tendru, a aukcia sa uskutoční 13.septembra 2011 o 10 hod.

Dúfajme, že budúci poradcovia FNM, ktorí nebudú určite lacní, zabezpečia, že konečne budeme vedieť, kto, kde, ako, kedy, a hlavne za koľko kúpil majetok štátu. Veď nech si nový majiteľ počína sto krát lepšie než štát.

Je toto čas, kedy sme sa mi Slováci už konečne dočkali jednoduchej transparentnosti zo strany štátu pri privatizácii?

Stráca Katolícka cirkev na Slovensku zdravý úsudok?

Pozerám sa na veci z pohľadu človeka, ktorý podrobuje i cirkevné rozhodnutia analýze a kritike.

Viem,  že toto bežní veriaci nerobia. Aspoň nie do takej miery, aby sa sťažovali v blogu v Pravde.

Som z malej dediny Michalová pri Brezne. Nedávno bola naša dedina aj s ďalším územím začlenená do Rožňavskej diecézy.

Je to veľká zmena, ktorá mení to ako ľudia vnímajú svoje začlenenie v ich cirkevnom svete. Naša dedinka s Pohronskou Polhorou sú posledné obce pri prechode do Tisovca, čo je takmer Rimavská Sobota, alebo ako mi to voláme Maďare. My by sme snáď preto mali byť tí, ktorým to nevadí. Ale to nie je pravda, historicky, ekonomicky a kultúrne a i geograficky sme sa nikdy necítili touto časťou Slovenska.

To ako celý proces začal a ako pokračuje je na zamyslenie. Správanie biskupov sa podobá v tomto prípade známemu – Deľ a panuj. A v tomto ich postoji, oni sami pripomínajú feudálnych pánov, ktorí bez akejkoľvek konzultácie s veriacimi zmenili chod ich vlastnej cirkvi. Asi si ešte poriadne neprečítali Druhý Vatikánsky koncil.

Ja sama už do kostola nechodím, ako sa ľudovo povie, posledný krát ako som sa ocitla na omši, to bolo v Novembri 2010 na všetkých svätých a toto som sa tam dozvedela.

Bola to prvá omša nového Rožňavského kňaza. Šokovalo ma, že úvod do tejto veľkej zmeny zabezpečila Rožňavská diecéza cez kňaza, ktorý tam okrem iného vyhlásil. „nemám čas na slúženie všetkých omší, dajte mi peniaze do obálok, ja ich zoberiem a dám ich odslúžiť.“ Bolo mi jasné, že tento kňaz nemá poňatie čo to znamená pre komunitu tu odslúžiť omšu, že je to čas, kedy sa zíde celá rodina, že omša to nie je business v ktorom si kňazi povyberajú peniažky od naivných dedinčanov.

No ja osobne  som bola ešte viac pohoršená, keď som teraz prišla domov na týždeň a moja 85 ročná stará mama mi povedala, že pán farár ju chodí spovedať a pýta si stále 10 eur na benzín.

 Tento kňaz, ale neprišiel z konca sveta, ale len už spomínanej Pohronskej Polhory, čiže asi 2km vzdialenej. Neplatí ich (kňazov) štát, aby slúžili v svojej komunite?

Keď som tohto človeka videla v novembri za kancľom, ešte povedal túto vec: „keď neprší aspoň kvapká.“

To je pravda, asi to tak už odteraz bude aj pre svätú katolícku cirkev na Slovensku.

Všetci sme sa natlačili dovnútra električky. Cestujúci sa predo mnou postupne usádzali a tak sa mi nakoniec poskytol pohľad na posledné miesto hneď za vodičovou kabínou. Pri okne som hneď zaregistrovala šišatú hlavu, malého tučného muža v šedých teplákoch a zamastenej vetrovke. Sedel takmer na dvoch sedačkách a pozeral do prázdna. Malý ruksak mal pri nohe a tak som sa zdvorilo opýtla:„Mohla by som sa posadiť?“ S odporom si pritiahol k sebe ruksak a začal na mňa poriadne zazerať. Sadla som si na úplný okraj sedačky tak, že mi pol chrbta trčalo do uličky.

Ešte že som mala so sebou noviny, v piatok sú zdarma-Manchester Evening News. Mladý muž dýchal akoby práve dostával erekciu. Preto som sa od neho ešte viac odsunula. Už sa viac nedalo, ešte trochu a asi by som sa pri zastavení električky prevrhla do uličky. Snažila som sa úplne si ho nevšímať. Celkom som sa začítala, lebo hneď na prvej strane bol článok o plánovanej investícii vo východnom Manchestri nazývanom Eastlands, v časti kde je štadión môjho obľúbeného futbalového tímu – Manchester City. Tento štadión je presne v tej časti Manchestru, ktorá bola srdcom Priemyselnej revolúcie. Okolo roku 1990 tam polovica obyvateľov poberala podporu od štátu. Jednoducho chudoba. Táto „chudoba“ sa navonok vyznačuje tým, že mladí muži nosia tepláky a ženy lacnú bižutériu a tiež zvyčajne ružové tepláky. Títo muži sa taktiež premávajú po meste s rukou v tých svojich teplákoch. Vždy keď niekoho takto vidím, snažím si pripomenúť, že tú ruku tam má preto, lebo je mu zima. Tu im hovoria:„Chavs.“ Po našom asi spodina. I napriek čudému dýchaniu môjho spolusediaceho, on v tých svojich teplákoch, svoju ruku nemal.

Bohatý šejk, ktorý vlastní Manchester City klub a ďalší investori sa spolu s mestom podujali investovať 1bilión libier do oblasti a vybudovať futbalový komplex s atrakciami. Veľmi ma to potešilo, lebo v roku 2007 tam investori chceli vybudovať druhé Las Vegas so superkasínom. Toto sa mi zdá omnoho lepšie. Asi nič nie je horšie ako super chudoba žijúca oproti superkasínu.

Vodič električky zapol mikrofón a vyhlásil: “Je mi to veľmi ľúto, ale musíte vystúpiť v Timperley. Táto elekrička tam končí, za mňou ide ďalšia. Prosím Vás, všetci si vystúpte v Timperley.“ Ako to dopovedal, mladý muž so šišatou hlavou sa na mňa obrátil a priamo sa spýtal:„Zmeškáš večeru?“ Pretože som žiadnu otázku neočakávala, spýtala som sa:„Prosím?“ „Zmeškáš večeru? Niekto ťa čaká a ty tam nebudeš načas,“ povedal. V pokuse o svoj najlepší anglický akcent som mu odpovedla: „ Nie, som v pohode.“ Nebola som veľmi úspešná lebo hneď zareagoval:„Odkiaľ si?“ „ Z Altrinchamu,“ odpovedala som. Úpenlivo, ale stále so skleneným výrazom sa na mňa pozrel a pokračoval:„ Ale, odkiaľ si?“ Usmiala som sa a povedla:„ Zo Slovenska.“ Bola som celkom rada, že ožil. Asi takú dlhú koverzáciu už dlho s nikým nemal.  Bola som zároveň rada, že mi nepovedal:„ Ty si z tých čo nám berú prácu.“

V chvate otvoril svoj ruksak a začal mi strkať pred nos fotografiu. Tá fotografia musela pre neho veľa znamenať. Bol na nej on, ale štíhlejší s prirodzeným úsmevom, viditeľne šťastný a iný veľmi dobre vyzerajúci muž. Spýtla som sa:„ Kto je to?“ Začal nezrozumiteľne mrmlať a ešte viac strkať fotku predo mňa. Zopakovala som:„ Kto je to?“ Mrmlajúc fotku zbalil a prestal so mnou hovoriť. Znovu som sa začítala do novín. Pred zastávkou na ktorej sme mali vystúpiť začal byť nepokojný. Keď som len čítala a čítala a nedvíhala som sa z miesta podľa jeho očakávaní, netrpezlivo sa na mňa obrátil a povedal:„ Rozumela si? Máme tu vystúpiť.“ Usmiala som sa zdvihla som sa zo sedačky. Keď sme všetci vystúpili, môj prísediaci sa postavil tesne na okraj plošiny. Keď sa električka priblížila, nelenil a zvolal mocným hlasom „Pozrite ľudia, dali nám tú novú električku.“ Všetkým ľuďom preletel cez tvár letmý úsmev, ale môj prísediaci ho určite mal aj vtedy keď do nej úplne šťastný a spokojný nastúpil.

Na Kórejskej burze bolo v piatok zverejné, že kórejská firma Ace & Partners Corp, registovaná v Incheone v Južnej Kórei, ktorá vyrába a predáva elektronické zariadenia používané v mobilných komunikačných základňových staniciach, prevzala Britskú firmu Axis Network Technology Ltd z Aylesbury v grófstve Buckinghamshire, Anglicko. Kórejci zaplatili za firmu dohromady okolo 23.3 miliónov libier.

Je to len veľmi malá transakcia, keď si predstavíme transakciu Deutsche Bahn, ktorej väčšinový podiel vlastní nemecká vláda a ktorá je v procese prevzatia spoločnosti Arriva Plc, ktorá má sídlo v Sunderlande v grófstve Durham za 1.6 miliárd libier. Arriva prevádzkuje železničnú a autobusovú sieť hlavne v Anglicku, ale aj iných európskych krajinách.

Stávajú sa Anglické aktíva dostupnejšie? Recesia funguje aj v Anglicku.

Nedeľa 14 Marca 2010

Dnes Manchester City hralo zápas so Sunderlandom. Vybrali sme sa do miestnej krčmy okolo pol tretej. Pred tým práve dohralo Manchester United s Fulhamom. Čiže sa to ešte hmýrilo červenými, a zopár modrých tam už popíjalo svoje prvé pivo.

Bývame na juhu Manchestru v časti Old Trafford a červených je tu väčšina. I naši známi tu sú všetci červení a zopár fandí Liverpoolu. Keď sme vošli, vystrúhali sme obaja s priateľom úsmev od ucha k uchu, „Zdravíme.“ „Ako sa máš?“ „ Veľmi dobre, ďakujem.“ Po zdvorilostnom úvode som sa popýtala ako hralo Manchester United. Mark, mi s nadšením vyrozprával ako Rooney opäť skóroval. „Len aby tak dobre hral aj za Anglicko na Majstrovstvách sveta,“ poznamenal môj priateľ.

Sadli sme si trochu oddelene a debatovali sme o všeličom možnom a hlavne o tom, ako nechceme pit každý deň. Nejako sme sa pozabudli najesť a už nám hudci vyhrávali v žalúdku. Na stole bola ponuka jedál, ktoré servírovali len počas zápasov. Za 5 libier-malý steak s hrnolkami, hamburger s hranolkami alebo chlebom. Už viackrát sme si tu dali niečo pod zub, ale jedlo bolo vždy dosť otrasné. Rozhodli sme sa, že vydržíme. Len čo sa zápas začal bolo nám jasné, že Manchester City nie je vo forme a hráči sa javili ako drevené figúrky. Prihrávky boli skutočne nanič. Preto nás vôbec neprekvapilo keď asi v desiatej minúte Jones skóroval za Sunderland.

Ja som si nič nevšimla, ale môj priateľ zbledol a povedal mi: „Počula si to?“

„Čo?“

„Títo tu sa radujú a výskajú keď mi prehrávame. Teraz oslavovali tento gól.“

Zareagovala som: „Ty by si to nerobil?“

Priateľ odpovedal: „Nie, kategoricky nie.“

Nešla som do detailov, ale asi pred mesiacom urobil presne to isté v inej krčme.

„Rád by som si odsadol, nechcem tu sedieť,“ povedal.

Súhlasila som. A tak sme skončili v tanečnej sieni pred veľkou obrazovkou.

Končne v záverečnej časti zápasu Manchester City vyrovnalo a hneď sa nám dýchalo lepšie. Keď sme odchádzali pozdravili sme všetkých po mene: „Dovi. Dovi, Mark a Jimmy.“ Naši červení kamoši nás zdravili s úsmevom a úškrnom. Úškrn znamenal len jedno: „ My sme lepší.“

S priateľom sme dnes diskutovali o našich známych. Ona, Tess, má 36 rokov a on, Mike, má 40 rokov. Spolu chodili 6 rokov a asi pred rokom si kúpili zanedbanú farmu, ktorú prerábali. Obidvaja si predali domy, ktoré mali a počas prerábky sa nasťahovali k svojim rodičom. Asi pred mesiacom sa rozišli. Majú z toho domu teraz len samé problémy. Okrem predaných domov si taktiež museli vziať veľkú pôžičku. Táto je 50/50, ale Mike práve stratil prácu. /A našiel novú lásku./ Možno sa pýtate koľko taká farma môže stáť. Kúpili ju za pol milióna libier a mesačne musia splácať 1600 libier. Čo je skutočne veľa, keď si predstavíte, že väčšina zamestnaných ľudí zarába 24,740 libier ročne. A životné náklady sú taktiež vysoké. Vyzerá to tak, že musia ešte nedokončený dom predať. Bolo by snáď viac možností, ale ťažko sa je teraz na niečom rozumnom dohodnúť, lebo každý ťahá za opačný koniec. Priateľ sa dnes stretol s Tessou a hneď ma informoval: “Mike’s downed tools.”

Toto bolo prvý krát ako som túto frázu počula a tak mi priateľ dal viacej príkladov.

“The workforce downed tools at 8 p.m. and so the strike officially began.” ” Why hasn’t your bed been made? Mum, I’ve downed tools.”

Táto fráza sa ujala počas štrajkov. Používala sa často vo vyjadreniach odborárov.

- prestať pracovať, prípadne nepracovať. Typicky sa “down” používa ako príslovka-Down/dolu, dole/.

Ešte by sme mohli povedať-Mike odložil svoje náradie. Mike prestal pracovať na dome.